MAL SOM SEDEMNÁSŤ A BOL SOM REBEL

            Mal som sedemnásť rokov a bol som veľkým rebelom. Dospelí ľudia mi pripadali hlúpi a keďže oni podceňovali moju generáciu, cítil som sa oprávnený pohŕdať ich generáciou. Od nikoho som si nedal radiť. Sám som sa považoval za znalca života.
            Mal som prázdniny. Kráčal som azúrovým morským pobrežím, na boku sa mi húpala fľaša rumu a pár pochybných kníh. Veril som krásnemu mýtu o tom, že si môžem užívať slobodu a nikomu tým neublížim. No šťastie som nenašiel. Nech som prišiel kdekoľvek a stretol sa s kýmkoľvek – a tých miest a stretnutí bolo mnoho, pociťoval som nesmiernu prázdnotu. Prestalo ma baviť len tak pozerať si mestá. Bol som unudený k smrti.
            Tak teda toto bola tá voľnosť, ktorú som si sľuboval? Patril mi svet. Ako sa mi páčil?
            Došiel som do Ríma. Veľa som od neho neočakával. A naozaj - rýchlo mi bolo zjavné, že Rím plný nevzhľadných trosiek, ktoré kedysi tvorili paláce, chrámy a kúpele, patrí k najškaredším mestám, aké som kedy videl. Napriek tomu som sa naďalej naháňal za antickými pamiatkami a chodil po múzeách.
            Ale asi po týždni sa stalo čosi neobvyklé. Ani neviem, ako to začalo - zistil som, že viac nahliadam do kostolov ako do starovekých rozborených chrámov. Možno to boli fresky na stene starej kaplnky – rovnako v troskách – ktoré vo mne vzbudili záujem o iný a úplne odlišný Rím. Od nich bol len kúsok k svätému Kozmovi a Damiánovi, s veľkou mozaikou v apside, kde Kristus na tmavomodrej oblohe zostupuje súdiť zem a pod nohami mu prebleskuje v malých obláčkoch niečo ako oheň. Účinok tohto objavu bol ohromný. Po všetkom tom prázdnom a únavnom pozorovaní antických pamiatok v múzeách bolo pre mňa úžasné uvidieť umenie s duchovnou vitalitou, otvorenosťou a silou – nesmierne vážne umenie - živé a prehovárajúce, pre mňa neznáme - naliehavé vo všetkom, čo chcelo povedať.
            Bez toho, že by som si to uvedomil, stal som sa pútnikom. Nevedomky a neúmyselne som začal navštevovať všetky posvätné miesta Ríma. Vyhľadával som svätyne s horlivosťou, dychtivosťou a túžbou skutočného pútnika. Po prvý raz v živote som začal tušiť – jedine snáď niečo málo, úplne hmlisto - kto je ten, ktorého ľudia nazývajú Kristus.
            Samozrejme som tieto veci nechápal vo viere. Ale chcel som sa o nich dozvedieť viac. Bolo celkom prirodzené, že keď som videl Baránka ako zabitého a dvadsaťštyri starcov odhadzujúcich svoje vence – chcel som vedieť viac o zmysle tých mozaík. Kúpil som si Nový Zákon a začal som ho čítať. Moja láska ku starým kostolom a ich mozaikám každým dňom rástla. Čoskoro som tam nechodil len kvôli umeniu. Priťahovalo ma ešte čosi iné – akýsi vnútorný pokoj. Bol som rád na týchto miestach. Vnímal som akési hlboké a pevné presvedčenie, že tam patrím.
            A čoskoro prišlo ešte čosi iné. Zvláštnym spôsobom, náhle, a nedokážem vysvetliť, ako. Bola noc. Bol som vo svojej izbe. Zrazu sa mi zdalo, že otec, ktorý už bol viac ako rok mŕtvy, je so mnou. Vnem jeho prítomnosti bol tak živý, skutočný a šokujúci, ako by sa ma dotkol alebo ku mne prehovoril. Všetko sa udialo v zlomku sekundy, ale v tom istom zlomku a okamžite ma zasiahol náhly a prenikavý pohľad do biedy a skazenosti vlastnej duše. Moja duša túžila uniknúť, oslobodiť sa z tohto stavu so silou a naliehavosťou, ktorú som dovtedy nepoznal. Myslím, že vtedy po prvý raz v živote som sa vedome skutočne začal modliť. Nie rozumom, perami a predstavivosťou, ale modliť sa zo samotných koreňov svojho života a vlastnej bytosti. Modliť sa k Bohu, ktorého som nikdy nepoznal, aby mi pomohol oslobodiť sa od hrozných vecí, ktoré ma držali v otroctve.
            Hovoril som s otcom i s Bohom, a otec bol akoby prostredníkom. Bolo to spojené s prívalom sĺz, čím sa mi uľavilo.
            Nechcel by som tejto udalosti prikladať veľký význam. Ani neponúkam vysvetlenie. Ani ja predsa nemôžem vedieť, či to nebol len výtvor mojej fantázie či niečo, v čom sa dá vystopovať čisto prirodzená, psychologická príčina. Ťažko povedať. Vždy som však prechovával veľkú antipatiu ku všetkému, čo súvisí s kontaktom so svetom zosnulých. Do ničoho takého by som sa úmyselne nikdy nepustil. Ale či to už bola fantázia alebo nervy alebo čokoľvek iného, so všetkou pravdivosťou môžem povedať, že som veľmi živo vnímal, ako by môj otec bol prítomný a ako mi bez slov odovzdal vnútorné svetlo od Boha, aby som videl stav svojej duše. (I keď dovtedy som ani netušil a sa nad tým nezamýšľal, či dušu vôbec mám.)
            Jediná vec, ktorú považujem za istú, je to, že to bola milosť, a to veľká milosť. Keby som jednal podľa nej, môj život sa mohol veľmi zmeniť a bol by nesporne menej úbohý, ako v nasledujúcich rokoch bol.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 87-93, upravené)